Rekondicka_FOTO_Spolocnaa

POCITOVNÍK 2016

 

Tak, ako vždy predtým, po roku zas, nadišiel opäť rekondično-integračného pobytu čas. Napriek tomu, že som tento rok absolvovať rekondično-integračný pobyt neplánovala, nejako sa stalo, že vďaka určitým okolnostiam, po miernom ukecávaní priateľov a po preplánovaní určitých povinností, ocitla som sa opäť po roku vo víre príprav. Je možné, aby sa jeden prťavý človiečik balil celých 7 dní? Nech robím čokoľvek, za kratší čas sa mi ešte zbaliť nepodarilo, a to už ani nehovorím o tom, že som sa ešte o jedenástej večer zdvíhala  z postele, aby som niečo zabudnuté do kufrov doložila. Len tak mimochodom, tej batožiny mám pravidelne cca 5 –7 ks. Nie, nebojte sa, nie som z tých, ktorí si nevedia zbaliť veci na týždeň. Dôvodom je skôr to, že ako jeden z animátorov i koordinátorov pobytu toho potrebujem viac – na rôzne súťaže, hry a odmeny pre deti i dospelých. Ale, aby som bola úprimná: keď už idem vlastným autom, ktoré toho dosť odnesie, napriek tomu, že je maličké, čo by som si nezobrala aj viac šatstva či topánok….? No nie…? Najmä tie topánky, lebo moje reumatické nohy nerady dlhšie chodia v rovnakých topánkach. No, zbalená už som, autíčko je nachystané, vyumývané a nablýskané. Ešte kúpiť elektronickú diaľničnú známku – po tej sa rozbehla pátračka, takmer nikde ju u nás nemali (našťastie som nakoniec našla jedinú benzínku, kde ju predávali) – a môžem vyraziť, smer Bardejovské kúpele! Cesta parádna, slniečko usmievavé, príroda nádherná, tak to rýchlo ubiehalo. Za Prešovom som si bola takmer istá, že som niekde v okolí domova, lebo cesta sa miestami zmenila na tankodróm – samá jama, teda pre mňa „vychodňara“ nič nové pod slnkom: pokojne by mohla vyjsť aj knižka s názvom nie „Na západe nič nové“,  ale  „Na východe nič nové“. J Až po kúpele to išlo úplne v pohode a bez navigačky, ale pri hľadaní hotela som sa normálne stratila. Prídete na akúsi „križovatku“, na ktorej je: zákaz vjazdu vľavo, vpravo aj rovno…. Hmmmm, a teraz čo? Podľa značiek ostáva len možnosť otočiť sa a ísť domov….. Ta budz z teho mudri…. A nastáva dilema: potrebujem sa dostať k hotelu, cesta ešte ďaleká a pešo ťahať kufre…?  A toľko kufrov…? Na koľkokrát by som sa pešo musela obrátiť…? Ta dumem a dumem a na koncu dumaňa sebe spomňem na našo bojovo heslo: „Poradni vihodňar še vo švece nikdaj ňestraci!“ (Pametace???) Na takej maľučkej tabľičke pišu, že tu dakdzi bi mal bic toten naš „hotel“. S malu dušičku riskňem, obidzem tote zakazovo značky, a uderim vpravo! ….len nech tam nie sú policajti. Našťastie neboli. Konečne sa po zaparkovaní sa dostávam do vnútrajška hotela, kde ma víta zopár usmiatych známych „bledých tvárí“ – členov a priateľov z Klubu Kĺbik. Po pol hodine čakania a (konečne!) po zapísaní sa na recepcii hotela nastala tá očakávaná chvíľa: Ahoj, priatelia! Šou sa práve začína! A tak začíname, poniektorí takmer rýchlosťou blesku, hádzať batožinu do našich súčasných týždňových obytných priestorov a utekáme na obed, po ktorom nás čaká výročná členská schôdza KK, oslava narodenín Remíka a Remky s tortou, mierne krátke kávičkovanie a potom: hajde do „mesta“, na kultúrno-spoločenské podujatie Bardejovské kúpeľné dni s pestrým programom! Okukujeme stánky, počúvame revúcu hudbu, sem-tam sa nám podarí aj niečo zahliadnuť na pódiu, keď niekto pred nami stojaci práve prešľapuje z nohy na nohu. Keď nás to prestane baviť, ideme pookukávať všetko ostatné. Práve vyberáme zákrutu, keď takmer vrazíme do protiidúcich ľudí. Jediný pohľad a…. jééééj, to sú naši starí známi, ktorých sme už pár rokov na rekondičáku nestretli. A tak sa začína polhodinové trkotanie. Na viac už veľmi neostáva čas, lebo na rade je večera a po nej zoznamovací večierok so starými aj novými „bledými tvárami“. Jémine, zase nové mená… Čo som komu urobila, že si ich neviem zapamätať na prvý šup? A tak sa z nových známych stávajú postavičky s menom Blondínka, Čiernovláska, Okuliarnik, a pod. Ľudia, nehnevajte sa na mňa za tieto pomenovania, budem sa snažiť polepšiť. Alebo mi namiesto mena povedzte vaše číslo mobilu alebo rodné číslo, to si skôr zapamätám. Takže, začiatok pobytu sa nám začína veselo! Pondelkové raňajky pre mňa nie sú žiadna sláva, skôr sklamanie, lebo ako vegetarián a človek nekonzumujúci cukor a bielu múku mám veľmi obmedzené možnosti výberu jedál. Ešte šťastie, že som si so sebou zobrala z domu niekoľko nátierok a nesladený lekvár, ktoré to istia, inak by som celý týždeň jedla chlieb s maslom, v kombinácii s uhorkou, paradajkou a občas syrom. To som ešte netušila, že obedy a večere nebudú na tom o nič lepšie: ponuka zo cca 6 jedál, z toho 5 mäsových a 1 sladké múčne. A teraz čo? Po dohadovaní sa s podráždeným obsluhujúcim personálom som dospela k presvedčeniu, že byť nesladkým vegetariánom je ozaj ťažké. Kuchári asi ozaj netušia, ako pripraviť jedlo bez mäsa, bielej múky a cukru, čo sa odrazilo aj v ponuke menu počas celého týždňa. Našťastie sa menu potom trošku „umúdrilo“ a podarilo sa mi aj uspokojivo, ale nie dostatočne sa najesť sa, keďže po dvoch hodinách som bola znova hladná. Možno si poviete, že nemám vymýšľať a jesť „zaradom“, lenže mne určité potraviny spôsobujú zdravotné problémy, musela som sa ich vzdať, aby som mohla slušne žiť, nie iba prežívať. Okrem toho sa však pondelok  niesol v znamení – aspoň pre mňa – nových vecí: vyšetrení u kúpeľného lekára, naordinovaní procedúr a následne ich absolvovaní. Nikdy som v kúpeľoch nebola, moji lekári nepovažovali za potrebné takto ma liečiť, takže všetko pre mňa bolo úplne nové. Napríklad som netušila, že hneď prvá procedúra – cca polhodinový minerálny kúpeľ – ma zmôže tak, ako niekoľko hodín trvajúca ľahšia túra. Štyri procedúry denne boli na mňa dosť, musela som sa však vzchopiť, lebo nás ešte čakala prednáška s MUDr. Koškovou a večer som mala „na práci“ prvé hry a súťaže pre deti i dospelých. Našťastie, pri deckách vždy pookrejem, a keďže pre niektorých boli súťažné hry novinkou, resp. premiérou, tak sme sa dobre zasmiali a zabavili. Je úžasné, že sa zapojili aj dospeláci a na chvíľu sa stali rozkokošenými, vysmiatymi a šantivými deťmi. J Po skončení ich čakalo vyhodnotenie a menšie odmeny v podobe rôznych drobností, ktoré potešili ich srdiečko. Utorok, a tiež nasledujúce dni, sa niesol (aj) v znamení tvorivých dielní, kde mohli všetci zúčastnení, spolu s našou dlhoročnou lektorkou Zuzkou B., vyrábať rôzne krásne veci. Zuzi, si šikulka!  Spolu s ďalšou koordinátorkou, Peťkou B. mali deti možnosť absolvovať krátky celotýždňový kurz Angličtina hrou, či vyrábať vianočné pohľadnice, z ktorých sa na konci pobytu vyberali tie najkrajšie. Kým sa počas utorka dospeláci vzdelávali o produktoch s výťažkami z Mŕtveho mora, ktoré slúžia na pomoc v boji proti reumatickým ťažkostiam, decká mali možnosť pokračovať v tvorivých dielňach (a ja s nimi). V stredu poobede nás čakal aj ďalší zaujímavý program v podobe projektu Krajina záchrancov so spol. Pfizer, kde sa všetci mohli naučiť poskytnúť prvú pomoc pri rôznych udalostiach, ako sú napr.: autonehoda, požiar atď. Účastníci aktivity tu zbierali nálepky a získali pár vecných cien za vedomosti a účasť. Priznávam sa, že ja som prišla až niekedy ku koncu aktivity, pretože od rána – podobne ako u iných „spolubojovníkov“ z predchádzajúcich dní – sa u mňa vyskytol stav: oblačno, miestami prehánky až búrky. V preklade: z tej minerálnej vody, stravy, procedúr a „eštektoviečohomožného“ poniektorých z nás poriadne popreháňalo a prečistilo. Niektorých aj z oboch strán naraz. Večer nás ešte čakali tvorivé dielne a natáčanie krátkeho videa z pobytu pre Ahoj Bardejov! Štvrtkový deň sa niesol v podobnom duchu ako dni predtým: tvorivé dielne, angličtina, procedúry, osobné voľno. A večer sme to zaklincovali druhým kolom súťažno-zábavných hier pre deti i dospelých. Po skúsenosti z minulého roku som usúdila, že si zopakujeme hru, ktorá mala úspech a spôsobila priamy útok na naše bránice, ktoré sa snažili napumpovať príval vzduchu pri záchvatoch smiechu zo súťažnej disciplíny zameranej na milovníkov čokoládových pudingov. Keďže sa v nej museli 2 súperi so zaviazanými očami vzájomne pudingami nakŕmiť, o udržaní akej-takej čistoty oboch súťažiacich nemohla byť veľmi reč – napriek ochranným prostriedkom. Myslela som si, že minuloroční súťažiaci chalani už využili celý arzenál možností, ako sa čo najdokonalejšie zašpiniť (chudák ich mama doma, keď prala to zababrané oblečenie…. J). Vyzbrojená omnoho „dokonalejšími ochrannými prostriedkami“ som si mylne a naivne myslela, že tentokrát udržať čistotu nebude až taký veľký problém. Omyl, priatelia! Dve prťavé mini-baby ma rýchlo vyviedli z môjho presvedčenia. Ten puding mali všade…ale ozaj všade, ešte aj vo vlasoch. Šťastie, že tam boli s babkami a nie s mamami (možno by ma ako iniciátora hry za tú spúšť aj vylátali). Našťastie sme úplne všetci – ja ako rozhodca + všetci súťažiaci – prežili pondelkové aj štvrtkové súťažné hry bez ujmy na zdraví: všetkým zostali vlasy na hlave, neporušené zuby v ústach, telo bez modrín, kopancov, škrabancov či pľuvancov…. Proste, boli ste absolútne úžasní  a máte skvelého bojového ducha! A aby ste vy ostatní vedeli, vyhrali červeno-modrí aj modro-červení! J Ani sme sa nenazdali a prišiel náš posledný spoločný deň: niesol sa v podobnom duchu ako dni predtým, s tým rozdielom, že po večeri nás tak trošku postihol menší smútok z blížiacej sa rozlúčky. Predtým sme ešte stihli vyhodnotiť hru Tajný priateľ a dešifrovať, kto zo zúčastnených nás po celý týždeň ako náš tajný priateľ oblažoval rôznymi pozornosťami. Zuzka Kováčovie, ty beťárka! Dobre vieš čušať a súhlasiť s mojou sťažnosťou na „hrôzu“ z nepamätania si nových mien a strachu z „trapasuom“, ak nebudem vedieť, ako sa môj tajný priateľ volá…… A pritom mi je môj tohtoročný tajný priateľ je taký srdcu blízky a niekoľko rokov poznaný… Zuzi, ďakujem!  Po tajných odhaleniach sme si ešte na papiere zavesené na krku smerom dozadu napísali vzájomné želania do budúcnosti – Moje prianie pre teba. Toľko milých slov a príjemných odkazov veľmi potešilo moju dušičku. Úprimne vám za ne ďakujem a pevne verím, že sa splnia. A tie vaše, ktoré vám napísali, nech sa splnia tiež. J A na úplný záver sme si ešte nechali kratší čas na moderné tance v podaní mladších účastníkov pobytu. Musím kriticky dodať, že som už asi „mimo realitu“, lebo som sa na niektoré z nich nevedela „chytiť“. No, časy, keď sme tancovali lambadu, makarenu či tančeky na hity od Rickyho Martina či tria Las Ketchup sú už asi nenávratne minulosťou…. Žeby sme starli?  Hmmm, možno fyzickým vekom, ale dušou ostávame navždy mladí…. A nech to tak navždy ostane!  A nadišiel sobotňajší čas rozlúčky. Stískali, pusovali a lúčili sme sa všade, kde to bolo možné – na raňajkách (aj s plnými ústami), pred izbami i pri recepcii. Človeku je z toho tak trošku clivo pri srdiečku, ešte aj počasie s nami cítilo a výdatne nás polievalo dažďom, aby nám nebolo ľúto za peknými slnečnými a najmä spoločne strávenými dňami v úžasnej skupine ľudí podobného osudu. A tak teda úplne na záver: pamätajte, že takto o rok zas, príde k nám opäť rekondičáku čas! Tak o rok dovidenia, priatelia!

Lucka S.

 

Výnimočný pobyt

Tohtoročný rekondično-integračný pobyt bol pre mňa v mnohom výnimočný. Viac som sa podieľala na jeho príprave, viac som sa venovala deckám pri aktivitách, viac som sa tešila na známe aj nové tváre a navyše, konal sa v inom prostredí – v areáli Bardejovských kúpeľov. To prostredie na mňa v skutočnosti zapôsobilo ešte viac ako z počutia. Najmä tu bol čistý, čerstvý vzduch a chladnejšia klíma (kto ma pozná, tak vie, že nemám rada leto, takže využívam každú možnosť, keď môžem utiecť z mesta). Program bol opäť nabitý zaujímavosťami – pani doktorka Košková rozprávala o výžive (pre mňa obzvlášť dôležitá téma), potom sme mali prednášku o produktoch z Mŕtveho mora. Kto ma pozná, tak vie, že uprednostňujem prírodnú kozmetiku a čo najprírodnejší, ekologický spôsob života. Prednáška pani Ašky bola teda tým pravým orechovým. Navyše je to človek, ktorý so sebou prináša pohodu a pokoj. Streda bola venovaná Krajine záchrancov, projektu spoločnosti Pfizer. Bol to kurz prvej pomoci s Červeným krížom. Napriek tomu, že som sa aktívne nezapojila do programu, bolo fascinujúce sledovať účastníkov, ako „zachraňujú“ ľudské životy. Štvrtok a piatok boli voľnejšie – čo mi dosť vyhovovalo, lebo počasie sa ochladilo a my sme mohli využívať voľné chvíle na prechádzky, oddych či pobyt v bazéne a saunách. Aby som však nepísala len všeobecne, rada by som vypichla situácie, aktivity či procedúry, ktoré na mňa najviac (svojím spôsobom) zapôsobili.

  • Stravovací režim ako v nemocnici (kto tu s nami bol, tak určite vie, o čom hovorím).
  • Výborné matrace – spalo sa mi ako v bavlnke.
  • Minerálny kúpeľ – kúpať sa v teplej minerálke bolo na nezaplatenie.
  • Suchý vak, z ktorého vyšiel človek taký premočený (spotený), že sa až čudujem, že ho nazvali suchým.
  • Kŕmenie Timky a Denisky čokoládovým pudingom – to bola úplná topka – k tomu nemám ani čo viac dodať, lebo kto to nevidel, nepochopí.
  • Janka s Jožkom na tanečnom parkete.
  • Nočné rozhovory v posteli.
  • Tá bardejovská klíma – ďakujeme, Daji, za pozvanie do vášho nádherného kraja. Už teraz sa teším, čo vymyslíme budúci rok. -qp-

 

Pocity nových

Ani neviem, ako mám začať. Slovami sa to snáď ani nedá opísať. Prišla som na pobyt utrápená a nevedela som sa zmieriť s chorobou mojej dcéry.  Avšak na pobyte som sa stretla s vynikajúcimi ľuďmi, s ktorými som sa mohla o svoje starosti podeliť. Dlhé hodiny sme sa rozprávali o tejto zákernej chorobe, akou pre mňa „reuma“ bola a ešte aj je. Vymieňali sme si svoje skúsenosti a rady, ako uľahčiť život našim deťom s touto chorobou. Na pobyte som našla veľa ľudí s dobrým srdcom a ochotou ľudí vypočuť si ma i napriek ich vlastným starostiam. Celkový dojem z pobytu bol nad moje očakávania. Veľmi pozitívne môžem zhodnotiť ľudí, program, stravu, ubytovanie a tiež aj naordinované liečebné procedúry. Ďakujem všetkým, ktorí sa pred rokmi rozhodli založiť Klub Kĺbik. Pre nás rodičov to má obrovský prínos a vo všeobecnosti veľký zmysel. Všimla som si aj to, ako veľmi to pomáha chorým deťom, že spoznajú iné deti s rovnakou diagnózou. S pozdravom Martina a Tatianka  

 

Pocitovník z Rekondično-integračného pobytu v Bardejovských kúpeľoch

Keď som prvýkrát počula, aké úžasné rekondično-integračné pobyty organizuje Klub Kĺbik, a zároveň som bola oslovená, či sa nechcem zúčastniť najbližšieho rekondičného pobytu. Ako vždy som nazrela do diára a zistila, že tento termín mám rezervovaný na inú udalosť. Hneď, ako som mohla, udalosť som presunula, odoslala záväznú prihlášku a v práci som si nahlásila dovolenku, aby som ju aj dostala. Hoci bývam v Bratislave, srdcom som stále východniar a veľmi som sa tešila, že rekondičný pobyt bude v Bardejovských kúpeľoch, ktoré som už tak trošku poznala. K hotelu ma doviezla sestra s mamkou. Nabalená po „bratislavsky“, len s letným oblečením, prichádzam pred vchod hotela Ozón za sprievodu ľudovej hudby z práve prebiehajúceho festivalu. Už pri vchode stretávam známe tváre, ktoré ma s tými, mne neznámymi postupne zoznamovali. Bolo toho na prvýkrát tak veľa, že som si asi polovicu mien nezapamätala. Opadol zo mňa prvotný stres z nového, neznámeho prostredia a už mám v rukách liečebný preukaz a kľúče od izby. Celou cestou som rozmýšľala s kým asi budem bývať. Za dverami izby na mňa čakala Peťka. Keďže sme sa poznali už pred rekondičným pobytom, bola som veľmi rada, že môžem bývať práve s ňou. Rýchlo som do skrine nahádzala veci z kufra a išli sme na obed. Ako vždy pri dohadovaní diétnej stravy, ani teraz servírka nesklamala a neskrývala svoje prekvapenie a zdesenie, keď videla, aké mám špeciálne požiadavky. Ale tu by som chcela zvlášť pochváliť servírku, ktorá mi bola ochotná doniesť na obed 4 rôzne jedlá, len aby vyhovela mojim diétnym požiadavkám. Vzhľadom na to, že sme boli ubytovaní v kúpeľoch, strava bola v porovnaní s inými zdravotníckymi zariadeniami veľmi chutná a dokonca aj pestrá, len mäsa by mohlo byť podľa mňa  menej. Zvlášť chválim palacinky, špenátové halušky a bezlepkový chlieb, ktorý pečú v kúpeľoch. Aj napriek tejto celkom chutnej kúpeľnej strave sme párkrát neodolali a dali prednosť bezlepkovej pizze, ktorú robia v pizzerii neďaleko kúpeľného domu. Prvý deň po obede nasledovala členská schôdza, na ktorej som bojovala s poobedným útlmom, ale oslava 18-tych narodenín Klubu Kĺbik a maskotov Remky a Remíka s krásnou a veľmi chutnou tortou, ktorej som neodolala, hoci nebola bezlepková, ma nadobro prebrali. Kúsok z torty, ktorý sa nezjedol, odložili v chladničke v kaviarni. Keď ho Dajka na druhý deň pýtala, jeden pán, ktorý tam sedel na pive skonštatoval, že vyzerá byť veľmi chutne. Keď sa nakrájala torta a nevládali sme ju zjesť, navrhla som, že ju rozdáme v kaviarni. Peťka sa pridala a už sme rozdávali narodeninovú tortu v kaviarni nášho hotela. Ľudia v kaviarni boli milí a pýtali sa, čo je to za tortu a kto mal narodeniny. Popriali nám veľa zdaru do ďalšieho fungovania. Do kaviarne som išla s drobnými obavami, ako zareagujú ľudia, ak im dáme kúsok torty, ale ich reakcia ma veľmi milo prekvapila. Boli milí a vďační. Hneď v pondelok ráno nás po raňajkách čakal pokec s doktorkou, ktorá nám naordinovala procedúry. Keď som jej vymenovala moje diagnózy,  pozrela a mňa s otázkou, či je možné v mojom veku také diagnózy mať. Cítila som sa na chvíľu ako keby som si vymýšľala. Nakoniec som si povedala, že táto p. lekárka ma predsa nelieči. Vidí ma prvýkrát a možno naposledy. Keďže som chcela byť všade, termíny procedúr som si naplánovala zavčas ráno a pomedzi program. Procedúry boli perfektným relaxom, až na plynové injekcie. Užívala som si ležanie vo vani plnej teplej minerálnej vody, či hydromasáž v masážnej vani. Pre mňa bola však najlepšou procedúrou oxygenoterapia. Konečne som po dlhom čase vyšla na druhé poschodie a vôbec som sa nezadýchala. Dokonca som preplávala niekoľko dĺžok bazénu bez pocitu, že sa utopím a nedoplávam do konca, lebo inokedy som už v polovičke bazéna lapala po dychu J. A ďalším úžasným relaxom bol suchý uhličitý kúpeľ. Navliekli nás do bieleho plastového vreca, ktoré nám uviazali okolo krku, napustili ho kysličníkom uhoľnatým a nechali nás v tom ležať takmer hodinu. Tak dobre sa v tom spalo J! Ďalšou procedúrou bolo cvičenie na fit lopte a tu sme sa stretli viacerí účastníci nášho pobytu. Keďže bolo v telocvični dosť horúco, poriadne sme sa vždy zapotili. Konečne som si poriadne zacvičila, lebo sama sa k tomu ťažko prinútim. Keďže som sa nedávno prihlásila na kurz angličtiny, tešila som sa na angličtinu s Peťkou, kde som sa vďaka nej, ako úplný začiatočník, naučila zopár anglických slovíčok a fráz. Pridalo sa k nám aj zopár detí, ktoré vedeli anglicky lepšie ako ja. Každý máme toľko rokov na koľko sa cítime. Ja sa cítim občas na krásnych 15. Preto som sa s veľkou radosťou pridala k hádzaniu lopty s dievčatami, či navliekaniu korálok, kresleniu, maľovaniu, vyrábaniu motýlikov z papiera či tancovaniu s Timkou a ostatnými deťmi na detské pesničky. Bola som zas na chvíľu bezstarostným dieťaťom. Prednáška pani MUDr. Koškovej bola podľa mňa veľmi dobrá. Veľmi ma potešilo, že počujem lekára, ktorý rieši otázku stravy v živote pacienta. Pri jednej debate s Peťkou sme objavili pozitívny účinok Prednisonu – vďaka nemu nám nevidieť na tvári náš vek. V stredu som bola koordinátorom dňa. Mala som z toho trošku obavy, ale nakoniec sa všetko nejako pekne zariadilo samo. Počasie nám spočiatku nevychádzalo a mala som strach, že pripravená Krajina záchrancov bude musieť byť preložená do interiéru. Našťastie som stretla sestričku z detskej časti kúpeľov, ktorá mala o našu akciu záujem . Takže sa nás na Krajine záchrancov nazbieral slušný počet aktívnych ľudí a aj počasie pekne vyšlo. Program sa mi páčil. Myslím si, že prvá pomoc v podobe projektu Krajina záchrancov je spracovaná peknou a pre deti veľmi prístupnou formou. Verím, že tu sme im dobre ukázali a poradili, ako majú v prípade potreby pomôcť kamarátovi alebo príbuznému v núdzi. Do wellnes som išla vždy so zámienkou zaplávať si. Avšak, tento môj zámer sa zmenil na boj zostať nad vodou, keď som v bazéne stretla Ondrejka a Zdenka J. Keďže oni sú vyšší a lepší plavci ako ja, väčšinou sa im ľahko podarilo potopiť ma. O hre „Tajný priateľ“ mi bolo povedané niečo už pred pobytom, ale aj tak som stále nevedela, o čo presne ide. Keď nám to Lucka v nedeľu večer vysvetlila, už som bola trošku v obraze a začala som sa báť, koho si vytiahnem. Väčšinu ľudí som videla prvýkrát. Bola som tajným priateľom pre Timku, čo ma potešilo, lebo ju som si zapamätala J. Každý deň som sa snažila dať jej nejaký darček a rovnako aj ja som dostávala darčeky. Hneď v prvý deň som dostala kúpeľné oblátky. Tie dostal od „tajného priateľa“ asi každý! J Odhaľovanie tajného priateľa na záver bolo zábavné. A tiež sa mi veľmi páčila hra na záver pobytu „Prianie pre druhého“, kedy sme jeden druhému písali na veľký papier na chrbte, čo mu prajeme. Je milé si prečítať, čo všetko vám ľudia prajú. Na opísanie mojich pocitov z tohto krásneho týždenného pobytu asi stále ešte neviem nájsť správne slová. Snáď radosť, šťastie, spokojnosť a na záver smútok z toho, že tento týždeň tak rýchlo ubehol. Bola to moja prvá dovolenka, počas ktorej som si naozaj oddýchla, načerpala nové sily a spoznala úžasných ľudí. Ako povedali mnohí na pobyte: „Klub Kĺbik je ako moja druhá rodina“. S týmto názorom sa stotožňujem aj ja. Páči sa mi, ako sa tešia ľudia z maličkostí: Janka z toho, že tancovali s Jožkom, Gabika so Zuzkou, že hrali Playstation, deti z toho, že mohli ísť do bazéna, aj keď už nemali voľný vstup J. Páči sa mi úsmev na tvári u ľudí, ktorí to nemajú v živote ľahké. Obdivujem ľudí, ktorí aj napriek svojim problémom dokážu rozveseliť ostatných. Vďaka vám, Kĺbikári, som našla radosť v mojom živote. Vďaka vám cítim oporu. Vidím, ako dokážete bojovať so svojim osudom. Potom aj boj s tým mojím je jednoduchší, lebo viem, že sa to dá. Vďaka vám vidím, že život ide ľahšie s úsmevom. Som rada, že môžem byť súčasťou Klubu Kĺbik a že som sa mohla zúčastniť rekondičného pobytu. Veľká vďaka však patrí hlavne organizátorom za úžasne vybraté miesto, „objednané“ počasie, perfektne naplánovaný program. Už teraz sa teším na ďalšie stretnutie sa s vami. -jf-

 

Pocitovník sprevádzajúceho

,,…prosím, napíšte nám vaše pocity“,  povedali hneď v prvý deň príchodu. Pane Bože…moje pocity? Prvé, čo mi napadlo, že sú zmätené…na takomto stretnutí som ako doprovod sprievod …nikdy som na takomto niečom nebola. Ale netrvalo dlho a môj zmätok v hlave sa upokojil,  začala som spoznávať skupinku ľudí, ktorí to v živote nemajú ľahké, ale každý z nich je  neskutočne vtipný, zábavný, milý,  ústretový, kamarátsky a veľký bojovník. Vďaka nim som sa na život začala pozerať trochu inak ako doteraz. Skláňam sa pred ich húževnatosťou s akou zvládajú starosti všedného dňa. Krásne prostredie, výborne zorganizované stretnutie, pre mňa veľmi prínosné a poučné. Ďakujem. Zuzana z BB

 

Pocitovník už po druhýkrát

Pred rokom sme sa lúčili v Piešťanoch s obavami, že tých „nekonečných“ dvanásť mesiacov bez vás všetkých nezvládneme – tak ste nám prirástli k srdiečkam. Našťastie som bola s niektorými z vás aspoň v mailovom alebo telefonickom kontakte. No opäť vás po roku objať, vymeniť si úprimné pohľady a milé úsmevy hneď pri príchode na recepciu hotela, to je tá neskutočná energia, ktorú som už potrebovala načerpať. Ďakujeme vám všetkým, ktorí ste si našli čo i len chvíľočku na spoločné zoznámenie a postupné zbližovanie. Každodenný program bol naozaj bohatý na rôzne aktivity – relaxovali  sme na ozdravovacích procedúrach, dôležité informácie sme získali na zaujímavých prednáškach, vlastnoručne sme vyrobili náramky, pohľadnice, motýliky v tvorivých dielňach,  spoločne sme trávili večery v hravom a zábavnom duchu a v neposlednom rade sme sa celý týždeň starali o svojich „tajných“ priateľov. Týždeň s vami preletel ako po šibnutí čarovným prútikom a už sme zas stáli na recepcii hotela, každý vychystaný na cestu domov. Na rozlúčku pár povzbudivých slov, úprimných prianí a vrúcnych objatí… DOVIDENIA o rok, priatelia!

Sonka: Som veľmi rada že sme do Kĺbiku mohli prísť aj tento rok a znova sa stretnúť so skvelými ľuďmi. Ten týždeň som si naozaj užila a oddýchla som si. Tento rok to bolo trochu iné, keďže sme mali aj procedúry. Bolo to fajn, no boli sme viac rozbehaní a menej spolu. No vždy to zachránil večerný program a tvorivé dielne, ktoré boli aj tento rok skvelé. Bolo to super a už sa veľmi teším na budúci rok.

Ajka:  V Kĺbiku sa mi aj tento rok veľmi páčilo. Znova som spoznala nových kamarátov a už sa nemôžem dočkať na ďalší rok a na ďalších skvelých ľudí. baby Garajové

 

Musím to napísať, aby nebolo neskoro

Keď som sa dozvedela, že sa pobyt sa koná v Bardejovských kúpeľoch – pomyslela som si – tak ďalej to už nešlo? No vzápätí si hovorím, veď o tých kúpeľoch všetci básnia a ty tam môžeš prežiť týždeň bez varenia a navyše ťa budú rozmaznávať! Bolo rozhodnuté. Ide sa. Cesta vlakom s vnúčatami prešla veľmi rýchlo a kúpele nás privítali – jarmočnou atmosférou. Ubytovanie bolo super, strava mne stačila, no a decká ani doma nejedia všetko, tak som to riešila reštauráciami. Procedúry – fantastické!!!! Zohnala som kontakt na ubytovanie a o rok si ich zopakujem s našimi. Nebola tu moja dcéra s vnukom, ktorý ochorel. Bola by som jej dopriala dovolenku, aby si trochu oddýchla, vypla a hlavne si užila rodinku bez starostí o ich komfort. Chýbali nám tam! A teraz o pocitoch! S vnukom na izbe som spoznala, aký je zraniteľný, túžiaci po pohladení, miluje svojich rodičov a i keď sa hrá na „tvrďasa“, je plný lásky. Nebývam s ním tak často, tak som si to užívala. Vždy nastavil hlávku, aby som ho hladila, keď mal možnosť! Milujem svoje vnúčatá, veľmi. Dostal ma večer posledný – písanie želaní. Našla som si tam srdiečka, smajlíkov, krásne želania, no od zaťa ma to rozplakalo a plačem i teraz. Od dojatia. Stálo tam – Všetko dobré, moja druhá mama……a takéto oslovenie sa nedostáva každej svokre! V deň ich svadby, to už je viac ako 15 rokov,  som mu hovorila: „Všetci mi hovoria, že strácam dcéru a ja im odpovedám, že som našla syna!“ A ja som skutočne našla svojho druhého syna!! Vďaka za pobyt a nech sa vám všetkým darí, aby aj láska a porozumenie opantali naše srdcia. Viera

 

Ďalší môj pocitovník

Keď som sa dozvedela, že rekondičný pobyt má byť v Bardejovských kúpeľoch, prvé, čo som urobila bolo, že som vytiahla mapu a pozrela som sa, kde to až je. Vedela som, že je to niekde na východe, ale tá diaľka z Bratislavy sa zdala byť  pre mňa nezdolateľnou. Túžba stretnúť sa so starými priateľmi, a hlavne so Zuzanou, bola ale silnejšia. A tak sme s mojou spriaznenou dušou „vílou Zuzkou“ začali spriadať plány. Musím sa jej poďakovať, a tiež jej rodine, že som si mohla spraviť také malé medzipristátie u nich doma v Žiari. Odtiaľ sme sa už spoločne, po pár dňoch strávených v Žari, presúvali ďalej na miesto určenia. Veľmi som chcela absolvovať tento rekondičný pobyt aj preto, že sa už s najväčšou pravdepodobnosťou  do týchto končín nedostanem. Som rada, že sa mi to podarilo. Celou cestou som sa utvrdzovala v tom, že Slovensko je nádherné v celej svojej šírke, výške i hĺbke a ľudia vedia byť veľmi ústretoví. Hneď, keď nás Janka vyzvala, aby sme po návrate domov napísali o svojich pocitoch, tak som si pomyslela, že už to bude bez môjho príspevku. Písala som predsa už do niekoľkých pocitovníkov a čo by som asi tak opäť mala napísať, aby som sa neopakovala, ako len slová chvály na všetky strany. Po zamyslení sa nad všetkým, čo sa udialo za ten týždeň, som zistila jednu zaujímavú vec. A to, že zážitok môže mať človek nielen z pekných, milých, veselých a príjemných udalostí. Super zážitok môže byť aj z toho, ak jeho vnútornosti navštívi vírus a spôsobí mu určité tráviace ťažkosti. Nie každý sa môže pochváliť napríklad tým, že z celého pobytu strávi takmer polovicu na izbe, že vďaka ochote ďalších účastníkov pobytu, ktorí sa snažili všemožne pomáhať, sme si so Zuzanou mohli pomaly otvoriť na izbe malú lekáreň, ale aj tým, že pozná takmer všetky sociálne zariadenia v okolí a svojim priateľom poskytuje v tomto smere vzácne poradenstvo….. Nech už je to akokoľvek, na veci sa dá nazerať z rôznych strán. Myslím, že mne sa zatiaľ darí nachádzať  hlavne tie pozitíva. Takže do skorého videnia priatelia.

-gč-

 

Pocitovník z rekondično-integračného pobytu v Bardejovských kúpeľoch

Písať o svojich pocitoch je pre mužskú populáciu tá ťažšia záležitosť – vymykajúca sa pragmatickému chápaniu a vyjadrovaniu. Ale predsa len uznávam, že treba vyjadriť svoje postrehy, zážitky a vďačnosť. Tak aspoň trochu od nás. Keď sa naskytla možnosť absolvovať pobyt, s tak komplikovaným názvom, tak sme sa potešili. Je vzácne stretnúť ľudí s podobným údelom. Začali sme plánovať. Pri našej  aktuálnej rodinnej situácii – najmenší syn má iba štyri mesiace – sme sa rozhodli vycestovať do neznáma, len dvaja – ja so starším synom Marekom, ktorý má JIA. Plní očakávania zo spoločne stráveného týždňa – otec a syn, sme cestu začali skoro ráno v nedeľu. Užívali a obdivovali sme Slovensko až na ďaleký východ. Náš plán bol celkom jednoduchý – venovať sa sebe navzájom, spoznať nových ľudí, využiť každú chvíľu na zveľadenie tela aj ducha – čo bolo v súlade s tým komplikovaným názvom R-ip KK – musím však priznať, že ja by som názov pre pobyt nevymyslel. Pricestovali sme v časovom limite bez stresu – bez ohľadu na dopravné značenie a obmedzenia. Ubytovali sme sa a skonštatovali, že túto izbu s nádherným výhľadom veru obývať týždeň zvládneme. Hotel, dostupnosť k všetkému potrebnému a prostredie boloi naozaj dobre vybraté – vďaka všetkým, ktorí to vyberali. Začali sme spoznávať, ako úplní nováčikovia, nových ľudí. Od počiatku sme sa cítili druhými prijatí, čo bolo pre Mareka veľmi dôležité. To nás uvoľnilo, aby sme potom mohli bezpečne pokračovať a zapájať sa do rôznych aktivít. Tých bolo k dispozícii dosť a deti sa naozaj nemuseli nudiť, skôr sme všetky nestíhali absolvovať. Mne môj syn naordinoval spoločné kúpanie v hotelovom welness bazéne, takže mňa už procedúry ani nezaujímali. Dôležité je, že Marek ich absolvoval a pomáhali mu. Vnímali a vedeli sme, že strava a jej výber je pre reumatikov dôležitá (ako vlastne pre každého z nás). Pri rozhovore s MUDr. Koškovou sme sa v tom ešte viac utvrdili, takže si začíname trošku viac všímať, čím napĺňame naše bruchá J. Najväčší oriešok pre nás predstavuje problém, ako vysvetliť deťom, že sladkosti sú vlastne pre naše zdravie „nič moc“. To sa mi trošku podarilo vysvetliť synovi pomocou bicykla, na ktorom mu display názorne ukázal, koľko musí točiť nohami, aby spálil 50kcal = sladký nápoj. No hádam si to nejako zapamätá, a aj ja. Páčilo sa nám, že program bol nastavený tak, že dával voľnosť vyraziť a spoznávať aj okolie tohto nádherného kúta Slovenska. Využili sme to tiež, aby sme si pozreli Údolie smrti, kde prebiehali ťažké boje o našu budúcnosť. Pre chlapcov je to niečo fascinujúce dotýkať sa tankov, húfnic… a navyše, vidieť to v prírode a dať si olovrant na ruskom tanku. Dostali sme šancu zopakovať si pravidlá poskytovania prvej pomoci. Forma aktivity bola hravá, pre deti skvelo nastavená, aby si aj niečo z toho zapamätali. No a ja som zistil, čo všetko neviem a že aplikácia v mobile sa mi stále zíde. Zistili sme tiež, že výroba náramkov nie je len dievčenskou doménou, ale dokáže zaujať aj chalanov, keď chcú vyrobiť pekný darček maminke alebo sestre. No a samozrejme, súťaže boli super vhodné na to, aby sa uvoľnili malí aj veľkí. Po tom všetkom sme každý večer boli takí unavení, že sme hneď tvrdo zaspali. Bavilo nás tiež rozmýšľať nad tým, kto je asi tak naším „Tajným priateľom“ a taktiež, ako obdarovať nášho „Tajného priateľa“. Rozuzlenie tejto hádanky prišlo  posledný večer a mohli sme sa ešte viac spoznať – pretože ono to zoberie naozaj asi týždeň, kým si človek spojí meno s tvárou a už sa necíti trápne, že sa pomýli. No a na koniec bolo ešte treba zistiť aj to, čo všetko vám všetci tajne prajú napísané na chrbát –  bola to úžasná chvíľa. Nepíšeme všetky zážitky, ktorých bolo oveľa viac a nič zlé nám nenapadá. To nasvedčuje tomu, že tí, ktorí sa snažia zorganizovať takýto pobyt pre deti a ich rodiny obetujú naozaj kus seba z lásky voči iným – za to im patrí veľká vďaka a chvála. Napokon prišla upršaná sobota a odchod domov. Bol to čas rozlúčky a zároveň túžby stretnúť sa s týmito všetkými priateľmi o rok. Nové priateľstvá pre nás znamenajú veľkú oporu, aby sme zostávali stále v kontakte a mohli si zdieľať naďalej svoje radosti, skúsenosti… Ešte raz veľká vďaka za túto možnosť byť s vami všetkými. Miloš&Marek

 

Poznámka: “Povedali – napísali o nás: Video a článok z Ahoj Bardejov!

http://ahojbardejov.sk/clanok/klub_klbik_v_bardejovskych_kupeloch_po_prvykrat.html